Každého jaskyniara určite zaujme výrazný Po­nor Štiavnice (P 1), ktorý už oddávna lákal pozor­nosť jaskyniarov. V. Benický v Slovenskom krase I .., opisuje prehradenie Štiavnice vtekajúcej do ponoru a následný prienik do 30 metrov dlhého zužu­júceho sa kanála. O odrazenie potoka vtekajúceho do ponoru sa neskoršie pokúsilo ešte niekoľko generácií jaskyniarov, avšak vždy s negatívnym výsledkom. Experimentovalo sa aj s usmernením celej Štiavnice do ponoru P 1. V letnom období tu mizol celý potok a povrchové riečisko bolo až po vyvieračku v Hlbokom úplne suché. V súčasnosti do ponoru vteká len menšia časť Štiavnice. Sever­nejšie od tejto lokality sa nachádzajú ešte dva fo­sílne ponory P 2 a P 3. Podobne ako v Ponore Štiavnice, aj tu sa pokúšalo postúpiť ďalej, avšak prienik sa nepodaril.

Približne 130 metrov severozápadne od Ponoru Štiavnice sa na ľavom brehu potoka nachádza vchod do zaujímavej, 352 m dlhej jaskyne Poscho­dový potok. Ide o kaskádovito klesajúce riečne chodby nachádzajúce sa pod aktívnym povrcho­vým tokom Štiavnice. Jaskyňou preteká niekoľko vodných tokov, pochádzajúcich z rôznych zdrojov, ktoré sa spájajú, ale aj vetvia. Vody ktoré tu tečú, pochádzajú evidentne zo Štiavnice. Jaskyňa končí v 20 a 18 metrovej, hĺbke od vchodu dvoma prietokovými vodnými sifónmi. Hlavný tok tečúci Poschodovým potokom vteká do juhovýchodnej časti jaskyne zo závalu tvoreného žulovými valúnmi značných rozmerov a vápencovou suťou. Nie je jasné, či vodný tok ktorý sa tu objavuje vteká do ponoru P 1. Menšie prítoky sa objavujú prak­ticky v celej jaskyni a predstavujú priesaky z po­vrchového koryta Štiavnice. Je zaujímavé, že strop jaskyne, ktorý tvoria často iba zaklinené balvany, prepúšťa len také malé množstvo vody. Prítoky zo stropu jaskyne nemajú väčší prietok ako zlom­ky litra za sekundu. Výdatnosť hlavného toku tečúceho jaskyňou odhadujeme približne na 100 l/sek v suchšom období. V období topenia snehu je značná časť jaskyne zatopená. Hladinu vôd v tomto období reprezentujú drobné úlomky konárikov a ihličie usadené na stenách jaskyne. Vtedy sa silný potok do jaskyne valí aj cez prie­pastný vchod nachádzajúci sa pod úrovňou Štiav­nice. Pri týchto prívaloch Štiavnica prekoná val zo skál, ktoré sú tu navŕšené na ochranu vchodu pred tečúcou vodou. Jaskyňou vanie intenzívny prie­van, ktorý ju v zimnom období podchladzuje. V lete možno už z diaľky vchod identifikovať podľa kývajúceho sa porastu v jeho blízkom okolí od vystupujúceho studeného vzduchu. Avšak aj na­priek niekoľkým pozorným prehliadkam jaskyne sa nepodarilo miesto odkiaľ prúdi prievan, iden­tifikovať. Predpokladáme, že ďalší postup v jas­kyni je možný po prekonaní sifónov, ktoré pravdepodobne nie sú rozsiahle, ale náročné na potápanie pre tesný profil a rýchlo tečúci tok. Experimentovať by sa dalo azda aj s presmerova­ním toku jeho prehradením. Poschodový potok objavila skupina jaskyniarov v roku 1948 pod ve­dením Pavla Revaja odrazením toku vtedy vteka­júceho do terajšieho vchodu do jaskyne. Prvý orientačný náčrt jaskyne vyhotovil Vladimír Lenko v tom istom roku. Za pozoruhodnosť jaskyne považujeme biele pstruhy, ktoré stratili pigment z dlhodobého pobytu v prostredí bez svetla a bez možnosti vrátiť sa na povrch.

Zaujímavý je aj závrt, ktorý sa nachádza pôdo­rysne 45 metrov severne od odtokového sifónu v najsevernejšej časti Poschodového potoka. Pod-

ľa bioindikačných metód prevádzaných dr. Magdolenom z Bratislavy vodný tok z tohto sifónu prechádza práve popod tento závrt a v hĺbke 12 metrov sú už voľné priestory. Bolo by určite zaujímavé sondou overiť prípadné jaskynné chodby pod ním. Avšak kopanie by tu bolo sťaže­né rozmernými žulovými okruhliakmi.

Takmer 30 metrov nad Poschodovým potokom sa nachádza v rade brál otvor do známej Sokolovej jaskyne. Ide v podstate o rozmerné riečne chodby vytvorené v dvoch úrovniach. Jaskyňu podrobne opísal A. Droppa v Československom krase 21. Na severe je jaskyňa ukončená závalom a v hor­nom poschodí blatistým sifónom. Na južnom kon­ci je ukončená závalom, ktorý pravdepodobne súvisí s Hurtajovou sondou. Táto sa nachádza 35 metrov juhovýchodne od koncového bodu So­kolovej jaskyne. Ide o 5 metrov dlhú sondu v silne rozrušenom vápenci. Ďaľšie podzemné priestory tu indikuje silný prievan, ktorý sa prejavuje ako spodný vchod do jaskynného systému. Bolo by zaujímavé uskutočniť skúšku s dymom, či naozaj studený vzduch v zime odtiaľto vanie do Sokolo­vej jaskyne. Tu v ponornej oblasti Štiavnice, totiž nemôžeme vylúčiť ani paralelné chodby zo Soko­lovou jaskyňou. Zaujímavá je tu aj hydrologická situácia. Najnižšími časťami Sokolovej jaskyne to­tiž preteká tok, ktorý po niekoľkých metroch sifónovite mizne. Zdroj tohto potoku nie je úplne jasný, jeho pôvod a vzťah k Ponoru Štiavnice a k Poschodovému potoku by objasnila farbiaca skúš­ka. V zimnom období z vchodu do jaskyne vy­stupuje prúd teplého vzduchu, z ktorého sa podchladením uvoľňuje voda, ktorá sa zráža vo forme inoväte nad jaskyňou do výšky aj 10 met­rov. Spodný otvor do Sokolovej jaskyne môže predstavovať vchod do Poschodového potoka, ale aj Hurtajova sonda. Avšak o tom, že situácia je zložitejšia, svedčí aj fakt, že v zimnom období 1994-95, keď pod vplyvom mrazov do Ponoru Štiavnice netiekla voda, vystupoval z neho teplý vzduch. Zaujímavé sú aj odtopené fľaky v snehu pod skalnými stenami nad Hurtajovou sondou.

Zameraním krasových lokalít v okolí Ponoru Štiavnice sa čiastočne objasnila súčasná speleolo­gická situácia. Avšak vynoril sa celý rad ďalších otázok spojených najmä s existenciou ďalších, do­teraz neznámych jaskynných priestorov. Po zvá­žení situácie sa najreálnejšou cestou k objaveniu nových priestorov javí závrt nachádzajúci sa se­verne od Poschodového potoka. Potápačský prienik cez sifóny v Sokolovej jaskyni a Poschodovom potoku je len ťažko realizovateľný pre ich tesný profil. K zaujímavým poznatkom sa môže dospieť aj po prekopaní blatistého sifónu v severnej časti Sokolovej jaskyne, v jej hornom poschodí. Je však otázne, či rozmerná chodba po niekoľkých met­roch nevyústi na povrch v blízkej svahovej do­linke.

Na zameraní podzemných priestorov v Poscho­dovom potoku sa okrem autorov príspevku podieľali aj Š. Seman a Š. Labuda z Košíc. Pri za­meriavaní povrchovej situácie závesným kom­pasom pomáhali N. Holúbeková, P. Ballo, M. Marušin a študenti VVTŠ z Demänovej. Soko­lova jaskyňa sa nepremeriavala, použili sme ma­pu A. Droppu z roku 1959. Naša vďaka patrí aj P. Hipmanovi zo Zvolena za cenné informácie o týchto lokalitách.

 

 

Literatúra:

Archív SMOPaJ

JALOVÝ, J., 1952: Nékteré krasové zjevy ve Svä­tojánske doline na Slovensku. Československý kras, 5, Brno, 109-112.

BENICKÝ, V., 1958: Výsledky výskumov vo Svätojánskej doline. Slovenský kras, 1, Martin, 108-109.

DROPPA, A., 1972: Krasové javy Jánskej doliny na severnej strane Nízkych Tatier. Českosloven­ský kras, 21, Praha, 73-96.

Súvisiace články:

• Tajomstvo ponoru Bystrej v Jánskej doline

Komenty (0)

RSS feed Comments

Meno

Email

WWW

Názov

Koment

Opíš zobrazené písmena

Pridaj koment