Akcia v stanišovských jaskyniach

V piatok večer sme navštívili (Ľ. Šrol a P. Holúbek) Malú Stanišovskú jaskyňu. Po niekoľkých mesiacoch čo sme tu neboli sa až tak moc nezmenilo. Našťastie je pomerne málo vody a tak prechádzame celé chodby Miloša Krna. Rozšírime jednu úžinu a z komína vytiahneme jednu skalu. Vidno tu dopredu asi 3,5 metra, ale je to veľmi úzke. Nič prevratné nás tu nenapadlo a tak ideme spať na chatu, kde je veľa piva a azda aj 2 litre pálenky, čo tu zanechali jaskyniari zo skupiny Zlatý kůň, priamo od Z. Juríka máme poverenie všetku ju vypiť.

Na začiatok uvaríme víno, no miesto cukru však dáme soľ. Nedá sa to piť, musíme to vyliať. Azda aj toto na nás tak zapôsobí, že ideme hneď spať. Ráno nás budí P. Vaněk a ten prinesie impulz do smutného rána, naleje nám z Karpatskej horkej, hneď sa deň rozveselí. Najskôr chceme exkurzne navštíviť jaskyňu Bránu v Podkove, no po stretnutí s N. Jermakovom meníme plány. Peter ide samotárčiť do Brány, Nikolaj do Veľkej Stanišovskej a ja s Ľubom do Novej Stanišovskej. Cieľ je koniec pri m. b. 270, čo je chodba vedúca k povrchu. Pomaly sa cez všetky plazivky presúvame k cieľu. Spomínam si ako sme tu krvopotne transportovali potápačský materiál pre Viktora Ďurčeka do jazera v poschodí SPS. V Šrolovom dóme prejdeme cez Prepojku presných meračov do Zrúteného dómu. Je to skoro na výdych, hoci pred rokmi sme to prekopali na profil, ktorý sa dá prejsť s batohom na pleci. Darmo voda robí svoje. Potom sa presunieme k sifónu Ventil. Cez krutú plazivku trochu bojujeme, trháme obidvaja kombinézy, ale prídeme až na koniec. Ľubo, ktorý je síce nejaskyniar, ale rod má dobrý, veď Stano Šrol, objaviteľ Novej Stanišovskej jaskyne bol brat jeho starého otca si tu zapálil cigaretu. Je tu prievan, všetok dym je strhávaný do úžiny smerujúcej na sever. Zdá sa, že po nenáročnom kopaní by to mohlo pustiť, no kedy budeme mať morál sa tu ešte vypraviť. Veríme, že aj tadiaľto vedie cesta do Malej Stanišovskej, ktorú hľadajú pokrievkovci aj nováčkovci. Na konci som si všimol stabilizovaný meračský bod, kde bol dátum 6. 1. 1996. Doma v zápisníku som si našiel, že tieto priestory sme merali s P. Magdolenom a Ľ. Slivom. Veru ani si neviem predstaviť niekoho iného pôsobiť v týchto hrozných tesninách. Cesta späť je o čosi veselšia, ale aj tak trvá asi 2 hodiny. Vo Vodnej pukline stretávame Nikolaja, ktorý prišiel za nami zo Stanišovskej jaskyne. Ešte sa s ním vrátim k Chodbe utrpenia aby aspoň trochu videl jaskyňu. Na chate varíme čaj a čakáme na brata Veněka, ktorý sa vrátil zo samotárčenia v okolí Podkovy. Má zaujímavé poznatky, ktoré verím že zúročí v ďalšej praxi. Pri ceste späť sú vrátené kľúče od chaty P. Procházkovi, ktorý má stále zapuchnutý prst zlomený dňa 17. 11. 2008 v Zlomiskách. Pevne veríme, že jaskyniarska sezóna v Liptovskom Jáne sa už na tejto akcii naplno rozbehla...

Povec ostatným cez...