Hlinená sonda v Jánskej doline - úspech či neuspech?

Peter holúbek

spravodaj sss 1/2003

 Pravú, teda východnú stranu Jánskej doliny sme si začali viac všímať po zistení P. Magdolena z júla roku 1995, že hlavný ponorný tok pravdepodobne netečie pod Jaskyňou zlomísk, ale niekde pod západnými svahmi masívov Slemä a Ohnišťa. Urobili sme tu dôkladný povrchový prieskum s M. Marušinom sa nám podarilo v zime na začiatku roku 1997 objaviť v nadmorskej výške 875 metrov vytopené miesto južne od Temnej dolinky. Neskoršie sa tu preniklo do krátkej, 4 metre dlhej jaskyne nazvanej Klesajúci kanál, kde nás však v postupe zastavili úžiny. Zaujal nás aj vytopený fľak pod nevýrazným bralom v ústí Temnej dolinky.

brzdil transport materiálu na dĺžke 17 metrov. Až po nainštalovaní lanovky Z. Hochmuthom a J. Miklošom sa práce urýchlili. Ďalšie výkopové práce odkryli chodbu s dĺžkou 10 metrov. Pre hrubé presintrované platne sa postup značne spomalil. V tomto období jaskyZačali sme tu s výkopovými prácami, ale táto sonda (hl. 2,5 metra), neskôr nazvaná Šinova nás zatiaľ nikde nedoviedla. Pracuje sa tu najmä s množstvom povrchovej sute, ale najväčšia prekážka je jarný príval vôd pochádzajúci z občasnej vyvieračky, ktorý v jarných mesiacoch zanáša výkop. Jej odhadovaný prietok je do 70 l.s"1. V mieste občasného výtoku vody nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 867 metrov, v ľavej strane Temnej dolinky, v sutinovisku pod skalným bralom sa pokúšali kopať jaskyniari združení okolo S. Šrola niekedy v 70. rokoch 20. storočia. Avšak bez náročného výkopu vedeného bez ťažkej mechanizácie bol ich pokus odsúdený na neúspech. Podľa rád znalca Jánskej doliny D. Jančoviča sme navštívili aj bralá v bočnej dolinke Temná. Niekde tu sa mala nachádzať jaskyňa Orlie hniezdo. Po kratšom hľadaní sme tu tri jaskyne v nadmorských výškach od 931 do 934 metrov skutočne našli. Dĺžka najzaujímavejšej, strednej bola síce iba okolo 8 metrov, ale hneď nás zaujala riečnym, freaticky tvarovaným profilom. Jaskyniari združení okolo S. Šrola sa tu pokúšali sondovať, ale nepostúpili ďaleko. V hornej jaskyni, ktorá má dĺžku 22,5 metra a ku ktorej sa dá dostať iba po rebríku, alebo ťažším lezením, rozšírili naši predchodcovia úžinu, ale dostali sa iba do zahlinenej plazivky. Najmenšia lokalita, len 2 metre dlhý, tesný freaticky a zahlinený kanál sa nachádza asi 4 metre pod hornou jaskyňou. Takto sme našli túto lokalitu niekedy v roku 1997. Hneď sme tu začali (P. Holúbek, P. Vaněk) s výkopovými prácami. Práca spočiatku išla veľmi dobre. Od sedimentov sme úplne čistili riečnu chodbu s priemerom 150 cm. Za akciu sme postúpili dopredu aj o 2 metre. Prvé voľné priestory sa objavili 25. mája 1997, keď sa trojici kopáčov (S. Votoupal, P. Vaněk a P. Holúbek) podarilo za m. b. 4 preniknúť do tesnej plazivky s neurčitým zakončením. V ďalšom postupe nás brzdil transport materiálu na dĺžke 17 metrov. Až po nainštalovaní lanovky Z. Hochmuthom a J. Miklošom sa práce urýchlili. Ďalšie výkopové práce odkryli chodbu s dĺžkou 10 metrov. Pre hrubé presintrované platne sa postup značne spomalil. V tomto období jaskyňu pracovne navštevovali už len P. Procházka s M. Dankom. S vŕtačkou im občas vypomohol aj M. Sova z Trenčína, ale postup bol žalostný. Až po dostatočnom zvládnutí modernej technológie s využitím nastreľovacích patróniek sa tu výkopové práce obnovili. Postúpili sme dopredu asi 4 metre. Až 15. 6. 2002 sa pri kopaní podarilo zo zasintrovaného stropu vylúpiť skalu. Z nepatrnej dierky sa začal valiť citeľný prievan. Samozrejme že pracovné nasadenie sa zintenzívnilo. Kopaná chodba síce smerovala k hornej jaskyni, ale bola tu nádej, že sa môže prudko otočiť a pokračovať do masívu pod neďalekú, viac než zaujímavú Židovskú jaskyňu. Konečne 23. 6. 2002 prenikli S. Votoupal, P. Procházka a P. Holúbek do menšej sienky, kde sa dá otočiť. Našli sme tu drobné kvaplíky a pozostatky po žlne šedej {Picus canus), ktorú tu azda zavliekla drobná šelma. Tento nález určil odborník, J. Obuch z Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Blatnici. Zo sienky vybiehajú dva náznaky chodieb. Jedna priamo do masívu a druhá k neďalekej hornej jaskyni. Návštevníci oboch lokalít môžu medzi sebou cez úžinu komunikovať hlasom. Očakávaná chodba do masívu, motor celého snaženia na tejto lokalite, síce existuje, ale je zaplnená starými kryštalickými sintrami. Je pravdepodobné, že tadiaľto existuje cesta ďalej, ale bojovať s týmto húževnatým materiálom a zároveň ho vláčiť takmer 30 metrov na povrch sa zatiaľ nikomu nechce. Azda sa do toho raz niekto pustí, veď freaticky modelovaný kanál určite len tak nekončí. Doteraz si však nevieme dať odpoveď na otázku či je vykopanie zanesenej chodby v dĺžke 23 metrov, vynesenie približne 15 m3 materiálu a objav sienky s kvapľami kde sa dá otočiť po takmer 6. rokoch kopania úspech či sklamanie? Profil v našej sonde však už úspešne využil známy geológ z Prahy, J. Kadlec na odber vzoriek pre rozsiahly medziná¬rodný projekt, ktorého cieľom je paleomagnetický výskum sedimentov jaskýň Demänovských vrchov. Tieto jaskyne sú aj ukážkou akou pracovne navštevovali už len P. Procházka s M. Dankom. S vŕtačkou im občas vypomohol aj M. Sova z Trenčína, ale postup bol žalostný. Až po dostatočnom zvládnutí modernej technológie s využitím nastreľovacích patróniek sa tu výkopové práce obnovili. Postúpili sme dopredu asi 4 metre. Až 15. 6. 2002 sa pri kopaní podarilo zo zasintrovaného stropu vylúpiť skalu. Z nepatrnej dierky sa začal valiť citeľný prievan. Samozrejme že pracovné nasadenie sa zintenzívnilo. Kopaná chodba síce smerovala k hornej jaskyni, ale bola tu nádej, že sa môže prudko otočiť a pokračovať do masívu pod neďalekú, viac než zaujímavú Židovskú jaskyZačali sme tu s výkopovými prácami, ale táto sonda (hl. 2,5 metra), neskôr nazvaná Šinova nás zatiaľ nikde nedoviedla. Pracuje sa tu najmä s množstvom povrchovej sute, ale najväčšia prekážka je jarný príval vôd pochádzajúci z občasnej vyvieračky, ktorý v jarných mesiacoch zanáša výkop. Jej odhadovaný prietok je do 70 l.s"1. V mieste občasného výtoku vody nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 867 metrov, v ľavej strane Temnej dolinky, v sutinovisku pod skalným bralom sa pokúšali kopať jaskyniari združení okolo S. Šrola niekedy v 70. rokoch 20. storočia. Avšak bez náročného výkopu vedeného bez ťažkej mechanizácie bol ich pokus odsúdený na neúspech. Podľa rád znalca Jánskej doliny D. Jančoviča sme navštívili aj bralá v bočnej dolinke Temná. Niekde tu sa mala nachádzať jaskyňa Orlie hniezdo. Po kratšom hľadaní sme tu tri jaskyne v nadmorských výškach od 931 do 934 metrov skutočne našli. Dĺžka najzaujímavejšej, strednej bola síce iba okolo 8 metrov, ale hneď nás zaujala riečnym, freaticky tvarovaným profilom. Jaskyniari združení okolo S. Šrola sa tu pokúšali sondovať, ale nepostúpili ďaleko. V hornej jaskyni, ktorá má dĺžku 22,5 metra a ku ktorej sa dá dostať iba po rebríku, alebo ťažším lezením, rozšírili naši predchodcovia úžinu, ale dostali sa iba do zahlinenej plazivky. Najmenšia lokalita, len 2 metre dlhý, tesný freaticky a zahlinený kanál sa nachádza asi 4 metre pod hornou jaskyňou. Takto sme našli túto lokalitu niekedy v roku 1997. Hneď sme tu začali (P. Holúbek, P. Vaněk) s výkopovými prácami. Práca spočiatku išla veľmi dobre. Od sedimentov sme úplne čistili riečnu chodbu s priemerom 150 cm. Za akciu sme postúpili dopredu aj o 2 metre. Prvé voľné priestory sa objavili 25. mája 1997, keď sa trojici kopáčov (S. Votoupal, P. Vaněk a P. Holúbek) podarilo za m. b. 4 preniknúť do tesnej plazivky s neurčitým zakončením. V ďalšom postupe nás brzdil transport materiálu na dĺžke 17 metrov. Až po nainštalovaní lanovky Z. Hochmuthom a J. Miklošom sa práce urýchlili. Ďalšie výkopové práce odkryli chodbu s dĺžkou 10 metrov. Pre hrubé presintrované platne sa postup značne spomalil. V tomto období jaskyňu pracovne navštevovali už len P. Procházka s M. Dankom. S vŕtačkou im občas vypomohol aj M. Sova z Trenčína, ale postup bol žalostný. Až po dostatočnom zvládnutí modernej technológie s využitím nastreľovacích patróniek sa tu výkopové práce obnovili. Postúpili sme dopredu asi 4 metre. Až 15. 6. 2002 sa pri kopaní podarilo zo zasintrovaného stropu vylúpiť skalu. Z nepatrnej dierky sa začal valiť citeľný prievan. Samozrejme že pracovné nasadenie sa zintenzívnilo. Kopaná chodba síce smerovala k hornej jaskyni, ale bola tu nádej, že sa môže prudko otočiť a pokračovať do masívu pod neďalekú, viac než zaujímavú Židovskú jaskyňu. Konečne 23. 6. 2002 prenikli S. Votoupal, P. Procházka a P. Holúbek do menšej sienky, kde sa dá otočiť. Našli sme tu drobné kvaplíky a pozostatky po žlne šedej {Picus canus), ktorú tu azda zavliekla drobná šelma. Tento nález určil odborník, J. Obuch z Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Blatnici. Zo sienky vybiehajú dva náznaky chodieb. Jedna priamo do masívu a druhá k neďalekej hornej jaskyni. Návštevníci oboch lokalít môžu medzi sebou cez úžinu komunikovať hlasom. Očakávaná chodba do masívu, motor celého snaženia na tejto lokalite, síce existuje, ale je zaplnená starými kryštalickými sintrami. Je pravdepodobné, že tadiaľto existuje cesta ďalej, ale bojovať s týmto húževnatým materiálom a zároveň ho vláčiť takmer 30 metrov na povrch sa zatiaľ nikomu nechce. Azda sa do toho raz niekto pustí, veď freaticky modelovaný kanál určite len tak nekončí. Doteraz si však nevieme dať odpoveď na otázku či je vykopanie zanesenej chodby v dĺžke 23 metrov, vynesenie približne 15 m3 materiálu a objav sienky s kvapľami kde sa dá otočiť po takmer 6. rokoch kopania úspech či sklamanie? Profil v našej sonde však už úspešne využil známy geológ z Prahy, J. Kadlec na odber vzoriek pre rozsiahly medziná¬rodný projekt, ktorého cieľom je paleomagnetický výskum sedimentov jaskýň Demänovských vrchov. Tieto jaskyne sú aj ukážkou akou. Konečne 23. 6. 2002 prenikli S. Votoupal, P. Procházka a P. Holúbek do menšej sienky, kde sa dá otočiť. Našli sme tu drobné kvaplíky a pozostatky po žlne šedej {Picus canus), ktorú tu azda zavliekla drobná šelma. Tento nález určil odborník, J. Obuch z Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Blatnici. Zo sienky vybiehajú dva náznaky chodieb. Jedna priamo do masívu a druhá k neďalekej hornej jaskyni. Návštevníci oboch lokalít môžu medzi sebou cez úžinu komunikovať hlasom. Očakávaná chodba do masívu, motor celého snaženia na tejto lokalite, síce existuje, ale je zaplnená starými kryštalickými sintrami. Je pravdepodobné, že tadiaľto existuje cesta ďalej, ale bojovať s týmto húževnatým materiálom a zároveZačali sme tu s výkopovými prácami, ale táto sonda (hl. 2,5 metra), neskôr nazvaná Šinova nás zatiaľ nikde nedoviedla. Pracuje sa tu najmä s množstvom povrchovej sute, ale najväčšia prekážka je jarný príval vôd pochádzajúci z občasnej vyvieračky, ktorý v jarných mesiacoch zanáša výkop. Jej odhadovaný prietok je do 70 l.s"1. V mieste občasného výtoku vody nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 867 metrov, v ľavej strane Temnej dolinky, v sutinovisku pod skalným bralom sa pokúšali kopať jaskyniari združení okolo S. Šrola niekedy v 70. rokoch 20. storočia. Avšak bez náročného výkopu vedeného bez ťažkej mechanizácie bol ich pokus odsúdený na neúspech. Podľa rád znalca Jánskej doliny D. Jančoviča sme navštívili aj bralá v bočnej dolinke Temná. Niekde tu sa mala nachádzať jaskyňa Orlie hniezdo. Po kratšom hľadaní sme tu tri jaskyne v nadmorských výškach od 931 do 934 metrov skutočne našli. Dĺžka najzaujímavejšej, strednej bola síce iba okolo 8 metrov, ale hneď nás zaujala riečnym, freaticky tvarovaným profilom. Jaskyniari združení okolo S. Šrola sa tu pokúšali sondovať, ale nepostúpili ďaleko. V hornej jaskyni, ktorá má dĺžku 22,5 metra a ku ktorej sa dá dostať iba po rebríku, alebo ťažším lezením, rozšírili naši predchodcovia úžinu, ale dostali sa iba do zahlinenej plazivky. Najmenšia lokalita, len 2 metre dlhý, tesný freaticky a zahlinený kanál sa nachádza asi 4 metre pod hornou jaskyňou. Takto sme našli túto lokalitu niekedy v roku 1997. Hneď sme tu začali (P. Holúbek, P. Vaněk) s výkopovými prácami. Práca spočiatku išla veľmi dobre. Od sedimentov sme úplne čistili riečnu chodbu s priemerom 150 cm. Za akciu sme postúpili dopredu aj o 2 metre. Prvé voľné priestory sa objavili 25. mája 1997, keď sa trojici kopáčov (S. Votoupal, P. Vaněk a P. Holúbek) podarilo za m. b. 4 preniknúť do tesnej plazivky s neurčitým zakončením. V ďalšom postupe nás brzdil transport materiálu na dĺžke 17 metrov. Až po nainštalovaní lanovky Z. Hochmuthom a J. Miklošom sa práce urýchlili. Ďalšie výkopové práce odkryli chodbu s dĺžkou 10 metrov. Pre hrubé presintrované platne sa postup značne spomalil. V tomto období jaskyňu pracovne navštevovali už len P. Procházka s M. Dankom. S vŕtačkou im občas vypomohol aj M. Sova z Trenčína, ale postup bol žalostný. Až po dostatočnom zvládnutí modernej technológie s využitím nastreľovacích patróniek sa tu výkopové práce obnovili. Postúpili sme dopredu asi 4 metre. Až 15. 6. 2002 sa pri kopaní podarilo zo zasintrovaného stropu vylúpiť skalu. Z nepatrnej dierky sa začal valiť citeľný prievan. Samozrejme že pracovné nasadenie sa zintenzívnilo. Kopaná chodba síce smerovala k hornej jaskyni, ale bola tu nádej, že sa môže prudko otočiť a pokračovať do masívu pod neďalekú, viac než zaujímavú Židovskú jaskyňu. Konečne 23. 6. 2002 prenikli S. Votoupal, P. Procházka a P. Holúbek do menšej sienky, kde sa dá otočiť. Našli sme tu drobné kvaplíky a pozostatky po žlne šedej {Picus canus), ktorú tu azda zavliekla drobná šelma. Tento nález určil odborník, J. Obuch z Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Blatnici. Zo sienky vybiehajú dva náznaky chodieb. Jedna priamo do masívu a druhá k neďalekej hornej jaskyni. Návštevníci oboch lokalít môžu medzi sebou cez úžinu komunikovať hlasom. Očakávaná chodba do masívu, motor celého snaženia na tejto lokalite, síce existuje, ale je zaplnená starými kryštalickými sintrami. Je pravdepodobné, že tadiaľto existuje cesta ďalej, ale bojovať s týmto húževnatým materiálom a zároveň ho vláčiť takmer 30 metrov na povrch sa zatiaľ nikomu nechce. Azda sa do toho raz niekto pustí, veď freaticky modelovaný kanál určite len tak nekončí. Doteraz si však nevieme dať odpoveď na otázku či je vykopanie zanesenej chodby v dĺžke 23 metrov, vynesenie približne 15 m3 materiálu a objav sienky s kvapľami kde sa dá otočiť po takmer 6. rokoch kopania úspech či sklamanie? Profil v našej sonde však už úspešne využil známy geológ z Prahy, J. Kadlec na odber vzoriek pre rozsiahly medziná¬rodný projekt, ktorého cieľom je paleomagnetický výskum sedimentov jaskýň Demänovských vrchov. Tieto jaskyne sú aj ukážkou ako ho vláčiť takmer 30 metrov na povrch sa zatiaľ nikomu nechce. Azda sa do toho raz niekto pustí, veď freaticky modelovaný kanál určite len tak nekončí. Doteraz si však nevieme dať odpoveď na otázku či je vykopanie zanesenej chodby v dĺžke 23 metrov, vynesenie približne 15 m3 materiálu a objav sienky s kvapľami kde sa dá otočiť po takmer 6. rokoch kopania úspech či sklamanie? Profil v našej sonde však už úspešne využil známy geológ z Prahy, J. Kadlec na odber vzoriek pre rozsiahly medziná¬rodný projekt, ktorého cieľom je paleomagnetický výskum sedimentov jaskýZačali sme tu s výkopovými prácami, ale táto sonda (hl. 2,5 metra), neskôr nazvaná Šinova nás zatiaľ nikde nedoviedla. Pracuje sa tu najmä s množstvom povrchovej sute, ale najväčšia prekážka je jarný príval vôd pochádzajúci z občasnej vyvieračky, ktorý v jarných mesiacoch zanáša výkop. Jej odhadovaný prietok je do 70 l.s"1. V mieste občasného výtoku vody nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 867 metrov, v ľavej strane Temnej dolinky, v sutinovisku pod skalným bralom sa pokúšali kopať jaskyniari združení okolo S. Šrola niekedy v 70. rokoch 20. storočia. Avšak bez náročného výkopu vedeného bez ťažkej mechanizácie bol ich pokus odsúdený na neúspech. Podľa rád znalca Jánskej doliny D. Jančoviča sme navštívili aj bralá v bočnej dolinke Temná. Niekde tu sa mala nachádzať jaskyňa Orlie hniezdo. Po kratšom hľadaní sme tu tri jaskyne v nadmorských výškach od 931 do 934 metrov skutočne našli. Dĺžka najzaujímavejšej, strednej bola síce iba okolo 8 metrov, ale hneď nás zaujala riečnym, freaticky tvarovaným profilom. Jaskyniari združení okolo S. Šrola sa tu pokúšali sondovať, ale nepostúpili ďaleko. V hornej jaskyni, ktorá má dĺžku 22,5 metra a ku ktorej sa dá dostať iba po rebríku, alebo ťažším lezením, rozšírili naši predchodcovia úžinu, ale dostali sa iba do zahlinenej plazivky. Najmenšia lokalita, len 2 metre dlhý, tesný freaticky a zahlinený kanál sa nachádza asi 4 metre pod hornou jaskyňou. Takto sme našli túto lokalitu niekedy v roku 1997. Hneď sme tu začali (P. Holúbek, P. Vaněk) s výkopovými prácami. Práca spočiatku išla veľmi dobre. Od sedimentov sme úplne čistili riečnu chodbu s priemerom 150 cm. Za akciu sme postúpili dopredu aj o 2 metre. Prvé voľné priestory sa objavili 25. mája 1997, keď sa trojici kopáčov (S. Votoupal, P. Vaněk a P. Holúbek) podarilo za m. b. 4 preniknúť do tesnej plazivky s neurčitým zakončením. V ďalšom postupe nás brzdil transport materiálu na dĺžke 17 metrov. Až po nainštalovaní lanovky Z. Hochmuthom a J. Miklošom sa práce urýchlili. Ďalšie výkopové práce odkryli chodbu s dĺžkou 10 metrov. Pre hrubé presintrované platne sa postup značne spomalil. V tomto období jaskyňu pracovne navštevovali už len P. Procházka s M. Dankom. S vŕtačkou im občas vypomohol aj M. Sova z Trenčína, ale postup bol žalostný. Až po dostatočnom zvládnutí modernej technológie s využitím nastreľovacích patróniek sa tu výkopové práce obnovili. Postúpili sme dopredu asi 4 metre. Až 15. 6. 2002 sa pri kopaní podarilo zo zasintrovaného stropu vylúpiť skalu. Z nepatrnej dierky sa začal valiť citeľný prievan. Samozrejme že pracovné nasadenie sa zintenzívnilo. Kopaná chodba síce smerovala k hornej jaskyni, ale bola tu nádej, že sa môže prudko otočiť a pokračovať do masívu pod neďalekú, viac než zaujímavú Židovskú jaskyňu. Konečne 23. 6. 2002 prenikli S. Votoupal, P. Procházka a P. Holúbek do menšej sienky, kde sa dá otočiť. Našli sme tu drobné kvaplíky a pozostatky po žlne šedej {Picus canus), ktorú tu azda zavliekla drobná šelma. Tento nález určil odborník, J. Obuch z Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Blatnici. Zo sienky vybiehajú dva náznaky chodieb. Jedna priamo do masívu a druhá k neďalekej hornej jaskyni. Návštevníci oboch lokalít môžu medzi sebou cez úžinu komunikovať hlasom. Očakávaná chodba do masívu, motor celého snaženia na tejto lokalite, síce existuje, ale je zaplnená starými kryštalickými sintrami. Je pravdepodobné, že tadiaľto existuje cesta ďalej, ale bojovať s týmto húževnatým materiálom a zároveň ho vláčiť takmer 30 metrov na povrch sa zatiaľ nikomu nechce. Azda sa do toho raz niekto pustí, veď freaticky modelovaný kanál určite len tak nekončí. Doteraz si však nevieme dať odpoveď na otázku či je vykopanie zanesenej chodby v dĺžke 23 metrov, vynesenie približne 15 m3 materiálu a objav sienky s kvapľami kde sa dá otočiť po takmer 6. rokoch kopania úspech či sklamanie? Profil v našej sonde však už úspešne využil známy geológ z Prahy, J. Kadlec na odber vzoriek pre rozsiahly medziná¬rodný projekt, ktorého cieľom je paleomagnetický výskum sedimentov jaskýň Demänovských vrchov. Tieto jaskyne sú aj ukážkou ako Demänovských vrchov. Tieto jaskyne sú aj ukážkou ako je to s ich premeno¬vávaním. S. Šrol, ktorý tu kopal, nezanechal žiadnu dokumentáciu. Keď sme tieto miesta navštívili po prvý krát, tak sme si mysleli že sa jedná o Orlie hniezdo D. Jančoviča a niekoľko rokov sme používali tento názov. Potom sme zistili, že Orlie hniezdo je vlastne iná lokalita a začali sme používať opisný názov Jaskyne v Temnej dolinke. Pri kopaní sa však ustálil názov Hlinená sonda a tak odporúčame tento názov pre tri zaujímavé jaskyne nachádzajúce sa v pravej časti Temnej dolinky. Výkopových prác sa tu zúčastnili najmä: M. Danko, Z. Hochmuth, A. Holúbek, P. Holúbek, Michal Hurtaj, J. Kabzan, M. Kováčik, L. Krčmárik, M. Lakoštík, M. Marušin, J. Mikloš, P. Procházka, M. Sova, J. Sýkora, J. Vajs, P. Vaněk a S. Votoupal.

Komenty (0)

RSS feed Comments

Meno

Email

WWW

Názov

Koment

Opíš zobrazené písmena

Pridaj koment